Táto báseň odznela v podaní Štefana Bučka na spomienke na 160 rokov od narodenia Andreja Hlinku v Bratislave v septembri 2024.
1.
Pltníci pri Piešťanoch svoje bárky
pritiahli k brehu, rozvodnil sa Váh.
Načo sú tieto vody? Málo je ich, ach!
Nemožno, nemožno Ťa oplakať, Ty starký,
Ty starý náš, náš mŕtvy otec na cintore.
Nebolo ešte takých smútkov v Tvojej krajine:
tatranský kríž a naše srdcia – v tmavom flóre,
keď na katafalk mlčanlivý hľadíme.
Kto zažne znova vyhasnutý paškál?
Čo máme z toho, že si v balzame?
Prečo si umrel práve včuľ, Ty živý náš kráľ,
a prečo až včuľ po smrti Ťa poznáme?
Ach, prečo až včuľ velebia Ťa, chvália?
To všetci bohatieri zavčasu
odchádzajú len preto, aby bola stála
cena ich hrdinského zápasu…?
2.
Veci sú také nenávratné.
Tá hviezda, ktorá na zem padne,
už viacej nikdy nezasvieti…
Siroty, najsmutnejšie deti,
toto tak veľmi dobre znajú
a preto najviac plakávajú.
A to je všetko márne, márne,
bo nevykvitnú kvety jarné?
Ach, kde si, kde si, konvalinka?
Ach, kde je máj a jún a Hlinka?
Ach, kde si, kde, Ty zlatý tata?
Je ešte väčší žiaľ a strata?
Starý náš, starý náš, smrť má Ťa,
siroty na Tvoj úsmev hľadia
a rieky sĺz sa rinú, rinú…
Čo všetko dal si za krajinu
slovenskú, za nás, deti svoje
– a teraz, keď sú nepokoje
najväčšie, časy zlé a zradné,
spíš, Tvoje telo leží chladné…
Spi sladko, Mojžiš náš! Už idú
usporiadať Ti panychídu
siroty Tvoje. Do boja sa náhlia:
„V znamení Hlinku, nášho kráľa!“
3.
Prijmiže naposledy requiem aj svojho kraja,
jesenné kviľby smútočné.
Včuľ v jeseni tie hory bolesť našu nezataja,
bo všetko vädnúť započne.
Hľa, všetko sa to blíži k Tvojej mlčanlivej skrýši,
už hory hučia, hučia zas…
A Ty si čoraz tichší, ach, a Ty si čoraz tichší,
– ozajstný Boží sluha, kňaz.
To práve ľudia nechápali, prečo trpels’ nemý
úžasné zrady, príkoria.
Dnes do tajomstiev Tvojich svietia tiché chryzantémy
a toľko mlčky hovoria…
Len chryzantémy. Nieto iných kvetín, nieto ruží
pre nedocenený Tvoj rov.
A z vtákov iba orol skalný dojímavo krúži,
tak nemo… s pietou unylou…
Aj on vie, že k nám mŕtvi hovoria ja cez mlčanie.
Stokrásna scéna žiarivá!
Starý náš, tu si, tu a kráčaš na slovenské stráne
a žehnáš ich jak za živa…