Andrej Hlinka jedným z najväčších Slovákov v našich dejinách už dávno je a zostane ním bez ohľadu na to, ako dopadne trochu podivuhodná anketa o Naj-Slováka, píše profesorka, historička a odborníčka na cirkevné dejiny Emília Hrabovec.
Andrej Hlinka jedným z najväčších Slovákov v našich dejinách už dávno je a zostane ním bez ohľadu na to, ako dopadne trochu podivuhodná anketa o Naj-Slováka. Citlivejšie a pravdivejšie než mediálny podnik, v ktorom sa snúbi komercia z dielne britskej BBC s tichým politicky korektným usmerňovaním verejnej mienky, slovenský hlas už za Hlinkovho života spontánne vyjadrila veľká väčšina slovenského národa úctou a láskou, ktorou Hlinku zahŕňala, i vyznačením, aké nedostal žiadny iný syn slovenskej matky, titulom „otec národa“. Toto povedomie žilo aj po Hlinkovej smrti a dominovalo, kým žili generácie, ktoré si uchovávali historickú pamäť a nevystriedali ich pokolenia detí a detných detí, premletých umným systémom manipulácie, deformácie a likvidácie historického povedomia. To je objektívna historická skutočnosť, ktorú nemožno spätne odstať ani poprieť, ledaže by sme popreli samotnú existenciu pravdy.
Andrej Hlinka je otcom a tvorcom modernej slovenskej politiky
Súčasťou tejto historickej pravdy je, že Andrej Hlinka je otcom a tvorcom modernej slovenskej politiky. Dokázal prebudiť ubitý, ponížený a vo svojom trápení a biede zľahostajnelý národ k aktívnemu činu politickej sebaobrany a dať mu nádej a vieru v lepšiu budúcnosť.
Svojím rozhodným vystúpením dvakrát zachránil národ pred národnou, kultúrnou a duchovnou asimiláciou a tichým zánikom. Ponajprv v ostatných rokoch Uhorska, keď pod tlakom maďarizácie už aj detské riekanky v ľudových školách sa smeli odriekať iba po maďarsky, keď v budapeštianskom parlamente, v ktorom bolo vyše osemdesiat kresiel pre poslancov zo Slovenska, nesedel ani jeden jediný Slovák, ak len za zástupcu národa nepovažujeme niektorého z pomaďarčených turčianskych či liptovských zemanov v maďarských stranách, keď chudobná Slovač v státisícoch utekala za kusom chleba do Ameriky a podľa ľudských meradiel sa zdalo, že národu už je amen.
Andrej Hlinka je otcom a tvorcom modernej slovenskej politiky
No a potom za prvej Československej republiky, keď nádeje vystriedali sklamania, najmä z poznania, že tak ako starí vládcovia chceli urobiť z historického Uhorska maďarský štát, noví vnímali republiku ako obnovený český štát a Slovákom rovnako nepriznávali ani právo na národnú existenciu. Robili to možno trochu subtílnejšie a na pohľad kultivovanejšie, ale o to nebezpečnejšie, tým viac, že asimilačný tlak nesmeroval iba proti jazyku a národnému povedomiu, ale aj proti kresťanskej viere ako základnému pilieru slovenskej identity. Praha totiž – ako všetky cudzie moci, ktoré kedy chceli Slovákom vnútiť svoju politickú vôľu a ideologické krédo – dobre pochopila, že nestačí, ak Slovákov ovládne ekonomicky a politicky, ale musí ich asimilovať aj duchovne a kultúrne. Bolo príznačné, že prvý riadny profesor „československých dejín“ na novozaloženej Univerzite Komenského v Bratislave, český historik husitstva a neskôr diplomat a politik Kamil Krofta si krátko po svojom menovaní na bratislavskú katedru v roku 1920 zapísal do denníka, že jeho cieľom je „dať Slovákom dejiny“ a tak ich „duchovne pripútať k nám“.
Hlinkovou odpoveďou bol odhodlaný čin
Hlinkovou odpoveďou na toto elementárne ohrozenie národa tak ako za Uhorska neboli lamentácie, ale odhodlaný čin. Keď sa koncom apríla 1920 vracal z väzenia a našiel Slovensko v bezprostrednom šoku z výsledkov volieb, v ktorých na počudovanie sveta zvíťazila politická strana centralistického čechoslovakistického a bojovne antiklerikálneho ducha bez akéhokoľvek slovenského programu, ktorá využila, že Hlinka bol vo väzení a ľudia zmätení, ubiedení a zavedení agitátormi, ktorí – hoci neboli ani kresťanského, ani slovenského zmýšľania – sa neváhali zbožne prežehnávať a rozdávať posvätné obrázky, aby poplietli hlavy slovenským voličom, Hlinka vyhlásil, že bude „pracovať dňom i nocou, kým z červeného Slovenska nebude Slovensko biele, Slovensko slovenské a kresťanské“.
Svojou odhodlanosťou, obdivuhodnou schopnosťou reagovať na výzvy čias a nachádzať účinné prostriedky modernej mobilizácie, a predovšetkým vysokým mravným ideálom vernosti pravde a odvahou a statočnosťou pravdu vždy hlásať a podľa nej konať a neskloniť sa ani pred palicou, ani pred medovým motúzom, mal Hlinka zásadný podiel na tom, že sa nemá či zavedená, bezmocná a trpiaca slovenská masa za menej než dve desaťročia pretvorila na moderné, kultúrne povznesené a sebavedomé národné spoločenstvo, pevne zakorenené vo svojej kresťanskej viere a tradícii, vedomé si svojej identity a svojich cieľov a schopné vlastnými silami si ich vydobíjať.
Hlinkova osobnosť je prameňom inšpirácie
Hoci od Hlinkovej smrti prešlo viac než osem desaťročí, Hlinkova osobnosť nie je iba historickou spomienkou, ale prameňom poučenia a inšpirácie aktuálnejším než kedykoľvek predtým, pretože konkrétne historické udalosti a kontexty sa zmenili, ale podstata ohrozenia národa a jeho duchovnej, politickej i hmotnej postate zostala, ba narástla do globálnych rozmerov.
Hlinkovo morálne a politické dedičstvo ukazuje, že slovenská politika hodna tohto mena musí hľadieť na svet zo slovenskej perspektívy a hájiť slovenské záujmy, nie iba odohrávať sa v geografickom priestore Slovenska, ale pritom myslieť v cudzích kategóriách a zastávať cudzie záujmy. Úlohou slovenského politika nie je obhajovať cudzie záujmy pred Slovákmi, ale záujmy Slovákov pred cudzími.
Hlinkovo morálne a politické dedičstvo ukazuje, že v nešťastí a ohrození neslobodno mlčať a nestačí nariekať, ale treba mať odvahu a silu ku konkrétnemu činu, a že keď ide o podstatné hodnoty, máme mať strach iba pred Bohom a pred vlastným strachom.
Hlinkovo morálne a politické dedičstvo ukazuje, že politika nesmie byť kuloárovou machináciou, ale politikou otvorenou, ktorá si pri všetkých nevyhnutných stratégiách a taktikách uchováva mravne rovnú chrbticu a teplé srdce na dlani, nepanuje, ale slúži a dokáže nadchnúť, predovšetkým na ideály tak citlivú a bez nich hynúcu mládež, pretože národ, ktorý stratí mládež, stratí všetko.
Hlinkovo morálne a politické dedičstvo tiež ukazuje, že slovenskú politiku možno robiť iba za slovenské peniaze, pretože akékoľvek cudzie dary sú darmi danajskými, ktoré vedú do závislosti a otroctva, aj keď spočiatku pre niekoho mäkko futrovaného.
Hlinkovo morálne a politické dedičstvo napokon ukazuje, že žiadnu skutočnú politiku nemožno robiť bez morálneho fundamentu, bez ktorého sa zmení na hryzovisko skupinových záujmov, a žiadnu politickú emancipáciu Slovenska nemožno uskutočniť bez toho, aby bola vyplnená slovenskými duchovnými hodnotami a tradíciami zakorenenými v kresťanstve a stelesnenými v slovenskom dvojkríži ako kvintesencii slovenského dejinného bytia. Zvrchovanosť nie je iba vykolíkovaný geografický priestor, ale zvrchovaný obsah, kultúra, bytie.
Hlinka platil väzeniami
Dôsledná obrana záujmov malého a na medzinárodnej šachovnici slabého národa nedisponujúceho prostriedkami moci proti cudzím koristníkom a dobyvateľom nevyhnutne nemôže zožať ich potlesk, a politici, ktorí mali odvahu a statočnosť tento malý národ brániť, museli vždy rátať s kopancami a údermi a platiť za vernosť vysokú cenu. Platili ju v dejinách všetci, ktorí boli hodní mena slovenský politik, nech bol ich konkrétny profil a časopriestor pôsobenia akokoľvek rôzny.
Platil aj Hlinka, väzeniami, fyzickými útokmi, intrigami, difamáciou. Práve táto odvaha k obeti, vysoký mravný ideál, osobná beznáročnosť a bytostné spojenie s národom, ktoré cítila jeho drvivá väčšina vrátane tých, ktorí nepatrili k sympatizantom jeho politickej strany, mu vyslúžili úctu a oddanosť najširších slovenských vrstiev.
Priznal to aj šéfredaktor Hodžovho denníka Slovenský hlas Dr. Jozef Rudinský, teda súdobý pozorovateľ Hlinkovi inak politicky vzdialený, keď napísal: „Keď zavolal Národe môj!, ani jeho politickí protivníci nemohli v sebe utajiť, že sa to týka aj ich, pretože v hĺbke duše Slovákov Hlinka často podvedome žil ako otec národa.“ Aj prevažne evanjelické národniarske Národnie noviny pri príležitosti Hlinkovej šesťdesiatky konštatovali: „Andrej Hlinka je náš. Patrí celému národu slovenskému…“
Konsenzus vrtkavej verejnej mienky možno ovplyvňovať a kupovať všelijakým spôsobom, ale ani najšikovnejšia agentúra za najväčšie peniaze nezíska lásku ľudí, pretože láska je odplatou za lásku, službu, vernosť, obetu.
Azda najväčším dôkazom lásky a úcty k Hlinkovi bolo, že ľudia boli ochotní za neho a za myšlienky, ktoré reprezentoval, aj riskovať. Riskovať hmotnú existenciu a slobodu, ako gymnaziálni študenti, vylúčení zo všetkých škôl v Československu, keď v roku 1919 protestovali proti Hlinkovmu zatknutiu, ako mladí ľudia, vylučovaní zo škôl a zamestnaní, keď na Pribinovských slávnostiach v auguste 1933 žiadali, aby smel prehovoriť aj Hlinka a na pleciach ho vyniesli na tribúnu, alebo trebárs ako Ivan Polanský, keď ako vydavateľ samizdatu našiel odvahu venovať svoj Historický zápisník aj Andrejovi Hlinkovi a v jeseni 1988 bol odsúdený na vtedy už drakonický trest štyroch rokov nepodmienečne. A riskovať aj svoj život, ako Slováci, ktorí masovo prichádzali na ľudové zhromaždenia, na ktorých sa za prvej Československej republiky nezriedka aj strieľalo, kameňovalo a zomieralo. Ako roľník Štefan Mikuš, smrteľne poranený na roľníckom zhromaždení v Trnave na veľkonočný pondelok 1921, ktorého posledné slová pred smrťou patrili otázke, či Hlinka žije, ako 36-ročný Ignác Fenik, roľník z Klina a otec šiestich detí, a 58-ročný Anton Jackulík, roľník zo Slanice a otec dvoch detí, ktorých zastrelili vojaci I. horského pluku 10. októbra 1920 na veľkom ľudovom zhromaždení v Námestove, alebo ako početní slovenskí ľudia, osobitne mladí, najmä v päťdesiatych rokoch popravovaní a týraní v československých komunistických väzniciach za vernosť ideálom, ktoré im zanechal Andrej Hlinka.
Nekompromisný idealista
Ako katolícky kňaz, ktorý svoju vieru a svoju identitu a poslanie bral vážne so všetkou dôslednosťou a radikalitou bezpodmienečnej oddanosti, a ako každý nekompromisný idealista, ktorého nebolo možné ohnúť ani úplatkom, ani hrozbou, Hlinka nevyhnutne vyvolával aj isté triedenie duchov a nevôľu, ba i nenávisť tých, ktorí odmietali hodnoty a princípy, ktoré vyznával. Tých, ktorí odmietali jeho hlbokú vieru a skutočný kresťanský ideál, príťažlivosť zásad jeho sociálnej politiky, postavenej na katolíckej sociálnej náuke, a jeho bezpodmienečné slovenské národné zmýšľanie a pre ktorých bol svojou mravnou silou, obhajobou zvrchovanosti národa a politikou vzdoru proti protislovenským ambíciám nepríjemnou prekážkou.
Priamočiary a neohrozený Hlinka vyvolával napokon nevôľu aj u tých spomedzi vlastných, ktorí nemali jeho silu a odvahu vzdať sa materiálnych dobier a kariéry a dávali prednosť sivému priestoru kompromisov, kľučiek, mlčaní a predklonov pred mocnými, pre ktorých Hlinka bol a dodnes je chodiacim zlým svedomím.
Kardinál Robert Sarah v rozhovore pre jednu francúzsku agentúru pred niekoľkými dňami povedal, že dnešná kríza v Cirkvi je do značnej miery krízou identity pastierov a položil si otázku, kto ochráni ovce, keď sa pastierov zmocní strach? Táto boľavá otázka sa však vzťahuje aj na profánny politický svet. Kto ochráni národ a štát, keď tí, ktorým Boh zveril politickú zodpovednosť, nemajú odvahu ani vôľu ho brániť? Jedni preto, lebo sa boja kritiky, ktorá by zranila ich egoizmus a ješitnosť, iní preto, lebo sa obávajú, že by prišli o dotácie či teplé miesta, museli čeliť odporcom, posmechom a útokom na sociálnych sieťach alebo priamej perzekúcii, a preto namiesto jasných slov Kristovho príkazu „Vaša reč nech je áno, áno, nie, nie“ (Mt. 5, 37) mlčia, keď majú hovoriť, alebo sa utiekajú k vyhýbavým formuláciám a utekajú pred zodpovednosťou, držiac sa svojich štyridsatiach strieborných a nechávajúc národ a štát bez ochrany.
Andrej Hlinka ukazuje, kadiaľ vedie cesta z tohto bludiska.
prof. Emília Hrabovec
Písané pre AndrejHlinka.sk.
Pôvodne vyšlo 12. apríla 2019.