Spomienky klopú nám na srdce, keď za oknami zvonia svojou zvláštnou okúzlujúcou vôňou sviatky Lásky – Vianoce. – Pripína nás láska k srdcu, prameňu rodolásky, z ktorého čerpali generácie tohoto storočia i minulého.
Človek nemôže nespomínať v tieto dni na srdce, preplnené láskou k nám.
Súmrak napadol do zasnežených ulíc, na úbočia, do dolín a vniesol tiché šťastie Svätvečera.
Rýnok, kam hľadeli obloky ružomberskej fary – kúpal sa v bielej rozprávke.
Hlinka stál v svojej majestátnosti – a zahľadel sa zrakom do diaľky – srdcom prechádzal doliny – vŕšky, mestá. Zastal nad kozubom každej slovenskej rodiny – preletel hranice a pohladkal každé slovenské dieťa v ďalekej cudzine. Hej – túto svätú chvíľu objímalo jeho srdce celý milovaný národ.
Ej – či len budú mať všetci Slováci a všetky slovenské rodiny spokojné a milé Vianoce – zasnene mu vypadlo z úst.
Na Štedrý deň býval nezvyčajne dobrej vôle, smial sa, žartoval, prekáral kaplánov – lebo jeho srdce vnímalo krásny dych sviatkov Lásky.
Večera musela byť prísne podľa zvykov slovenskej rodiny, ako to bývalo u nich v Černovej.
Preto Vianoce u Andreja Hlinku boli ozajstnými slovenskými Vianocami.
Stôl prikrytý podľa slovenského zvyku – na ňom staré Nábožné výlevy, zdedený otcovský majetok, sviece – celý chlieb – oblátky.
Hlinka vstal a s vážnym hlasom predriekal vianočnú modlitbu, ako to robieval jeho otec. Stál ani slovenský patriarcha – vznešený a krásny. – Čul si biť chvíľu krásy betlehemskej – rozbresk temnôt tisícročia.
Zavrel staré Výlevy – dokončil – položil ich na pôvodné úctyhodné miesto na stôl. Zrak jeho čistý a láskyplný, zrak najlepšieho otca, vpil sa do očú každého stolujúceho – akoby chcel preliať všetky záchvevy, ktorými teraz tieklo jeho srdce – najväčšieho rodoľuba – a duša najlepšieho kresťana – duša detsky čistá – vnímajúca malé radosti v ich prostote.
Prehovoril. Dušou zachodil k Betlehemu, kde zniesla sa z neba Láska na tento svet, a srdcom objal národ, ktorý smädil po láske a spravodlivosti tisíc rokov.
Aj pre nás zasvieti Betlehemská hviezda – hovoril prorocky.
Spomínal na svoje Vianoce, prežité v Segedíne v žalári – ako ich tam trávieval – a nevdojak musel človek myslieť, že tieto symbolizovali osud národa, ktorý v tento deň roztrúsený po celom svete, v žalári cudzoty a chladu, trávi Vianoce. – Oj, kedyže sa pri slovenskom vianočnom stromku zíde celá slovenská rodina – končieval a vzdych vyletel, vzdych na perutiach rodolásky letel k betlehemským jasličkám.
Kapláni a všetci stolujúci bývali dojatí nežnou rečou, pretkávanou veľkou láskou a nehou i tak čistou vierou.
Potom zavinšoval Šťastlivé sviatky – vzal med a rad-radom ako otec rodiny robil medom krížiky na čelá. To bola dojímavá chvíľa – robil to s vážnosťou slovenského patriarchu.
Otvorila sa štedrovečerná hostina – oblátky – ryby – opekance – kapustnica.
A teraz Hlinka rozjasal – doberal kaplánov a Pauču, či ozaj vedia, ako sa odbavuje Štedrý večer u Slovákov.
Každý musel povedať, ako býva v jeho rodičovskom dome na Štedrý večer. Keď to bolo podľa zvyku Slovákov – radostne kvitol – ale keď nie, beda! vyhrešil.
Nejeden kaplán sa aj zahanbil.
Jeden z nich nevedel, že býva aj kapustnica na večeru. – A čo ste vy za Slovákov, a Lipták vraj! – prekáral ho Hlinka.
Pôvab slovenského kozubu prelieval sa v každom srdci a necítili kapláni, že nie sú doma u otca a matky.
Pod oknami zavznel spev. Hlinkova tvár sa rozjasnila a sadla detská radosť. – Počkajte, nech dospievajú… a srdcom vpil sa do krásy vianočnej piesne, ktorá vychádzala z detských hrdiel.
Zavolajteže ich dnu – a deti museli prísť až k nemu. Vypytoval sa ich, čie sú, čo im doniesol Ježiško, či vedia aj tú – lebo tú pieseň – napchal plné vrecká dobrotami a dal pozdraviť aj rodičov.
No, v tento deň najradšej videl „rínčanov“ – to boli najstarší obyvatelia Ružomberka, ktorí bývali v najstaršej čiastke na rínku – títo prišli aj s harmonikou.
Bez nich nebol by sa mu rátal Štedrý večer – lebo títo spievali len staré vianočné piesne z Chládekovho spevníka, ktoré sladkou melódiou opriadali srdce. Hlinka spieval teraz s nimi z plného hrdla.
Po večeri, chtiac-nechtiac, museli sa vyspievať pod vianočným stromkom všetky vianočné piesne, ktoré podľa výlevov začínal on sám.
A krása melódií padala do sŕdc.
Betlehemci nechybovali. – veď čože by to bol za Štedrý večer. Vianoce musia zavznieť v slovenskej kráse a vlastnom ich pôvabe – hovorieval.
No, sem sa chlapci! – ale že mi pekne zahrajte a zaspievajte.
Bral i do ruky ich betlehem, prezeral ho, vypytoval sa na všeličo.
Hru sledoval s vážnosťou a jeho srdce prechádzalo sa čistými pólami detstva.
Potom jedáleň sa plnila viac a viac deťmi – stôl sa vyprázdňoval. Betlehemci a speváci prichádzali k Hlinkovi až hen z Černovej – Sliačov – Liskovej, ale srdcom bol tu aj celý národ.
Poštár do neskorých hodín nosil blahoprajné telegramy od známych i neznámych.
Okolo desiatej bola jedáleň farbitosťou návštevníkov preplnená – farníci, ľudáci, Černovčania, mestskí páni – každý tisol sa do domu otca národa – nebolo kde jabĺčko hodiť – všetci sa tu tmolili – svorne pri spoločnom stole.
Keď zavznel veľký „Ondrej“, poberali sa na polnočnú.
Hlinka jasal radosťou betlehemských pastierov.
Ej, Paučo, aleže spustite organ – aleže mi zaspievajte naše staré chládekovské a žiadne sólo, teraz musí spievať národ – radosť patrí celému svetu.
Ach, veru, veľký muž – srdce hrdinské a duša čistého dieťaťa – harmonicky snúbili sa v Hlinkovi a vyznievali v osobu dobrého otca a vodcu.
Zdroj: Maja Loydlová: Dohviezdny večer u Andreja Hlinku, Katolícke noviny, roč. 56, Vianoce 1941, č. 52, s. 12.
Prosíme vás o dobrovoľnú podporu nášho vzdelávacieho a informačného projektu AndrejHlinka.sk. Ďakujeme!