Homília generálneho vikára Spišskej diecézy Mons. Antona Tyrola počas Dní Andreja Hlinku v Černovej.

Oslavy 150. výročia narodenia Andreja Hlinku

Černová, 28. sept. 2014; 26. nedeľa cez rok A

____________________________________________________

Čítania: Ez 18,25-28;  Flp 2,1-11;  Mt 21,28-32

1.

Je pozitívnym znakom kultúry každého národa, ktorý si pripomína svojich zakladateľov, svoje výrazné osobnosti, ktoré sa nejakým spôsobom zaslúžili o spoločné dobro národa alebo prispeli k správnym rozhodnutiam v dejinných otázkach. Je správne a užitočné pripomínať si ľudí, ktorí sa zaslúžili o dobro národa a podieľali sa tak na budovaní kladných hodnôt v národných alebo iných celkoch, pretože z ich života a práce mali úžitok všetci. Náš národ teraz prežíva takéto dni, keď si v nich pripomína 150 rokov, ktoré už uplynuli odvtedy, keď sa práve v tejto obci, v Černovej pri Ružomberku, narodil Andrej Hlinka, kňaz, verejný činiteľ, prekladateľ Svätého písma, spisovateľ, publicista a organizátor slovenského národného života v prvej polovici 20. storočia. Aj touto svätou omšou si ho chceme uctiť a vyjadriť tak našu ľudskú, ale aj náboženskú-kresťanskú vďačnosť, totiž chceme ďakovať aj dobrému Bohu, pretože osobnosti takéhoto formátu, akým bol Andrej Hlinka, sú pre nás celkom iste Božím darom.

Druhou úlohou, ktorú v takejto chvíli prežívame, je mravná povinnosť, pokiaľ možno, celkom detailne si objasniť posolstvo tejto osobnosti pre naše dni. Totiž význam týchto osobností sa potvrdzuje práve v tom, že úžitok z nich sa neviaže len na daný časový úsek ich života, ale má platnosť a účinnosť aj pre nasledujúce generácie. Keď ide o kňaza, ktorý bol zároveň verejným činiteľom, tak sa naša pozornosť sústreďuje najmä na to, aby sme v prvom rade sledovali spôsob, ako sa danému človeku podarilo skĺbiť dva veľké alebo dva základné rozmery ľudského života: službu Bohu a službu ľuďom. Predovšetkým na túto problematiku, milí bratia a sestry, by som chcel obrátiť našu pozornosť pri tejto svätej omši. Zastavme sa však najskôr pri čítaniach, ktoré práve odzneli.

2.

Texty Svätého písma, ktoré sme si vypočuli, sú určené na dnešnú 26. nedeľu cez rok a sú pre nás podnetné aj pri tejto slávnostnej príležitosti.

• Prorok Ezechiel prežíval so svojimi rodákmi ťažké časy v zajatí – bolo to 6. storočie pred Kristom – a národ sa pýtal: je už koniec s nami, či ešte máme nejakú nádej? A Ezechiel im odpovedal: najskôr si musíme ujasniť minulosť: ako to bolo doteraz. Lebo naša prítomnosť je dôsledkom našich minulých rozhodnutí. Pre svoje hriechy sme v zajatí. Nekonali sme poctivo. Odklonili sme sa od toho, čo bolo správne, od toho, čo bolo pre nás skutočne perspektívne, čo bolo schodné a užitočné pre náš národ… Hovorí ešte aj o tom, že stále je nádej za podmienky, že sa ľud odvráti od svojej bezbožnosti a neprávosti a bude konať podľa spravodlivosti a práva… a bude žiť… určite bude žiť, nezomrie.

Aj my si v tejto chvíli uvedomujeme, že ku skutočnému dobru sa dá ísť len poctivou cestou, cestou spravodlivosti a zmyslu pre spoločné dobro. Každý odklon od pravdy a poctivosti sa národu nevypláca a za všetky omyly a zlé rozhodnutia musí ktosi pykať, či je to tá istá generácia ľudí alebo ich deti atď. Židia išli do zajatia nie preto, že Boh takto rozhodol, ale preto išli do zajatia, lebo ich skutky boli zlé. Tak to platí aj dnes. A iba vtedy máme nádej skutočného dobra, keď sa obrátime od každého zla: od korupcie, od klamstva, od účelového konania, od nenávisti a nesvornosti, keď sa odvrátime od manipulácie s pravdou… a mohli by sme pokračovať ďalej vo výpočte toho, v zajatí čoho sme sa ocitli aj my dnes.

• Druhé čítanie nám prinieslo úryvok apoštola Pavla z jeho Listu Filipanom. Pavol v ňom dáva do pozornosti tamojším kresťanom Ježišovo zmýšľanie a konanie: on mal božskú prirodzenosť a keď na seba prijal ľudskú prirodzenosť, neprestal byť Bohom a vystupoval akoby bol človekom, bol pokorný… preto ho Boh povýšil a v ňom možno dosiahnuť spásu, na slávu Boha Otca.

Bratia a sestry, tu vidíme, že Ježišova božská prirodzenosť nijako nebránila jeho ľudskej prirodzenosti priniesť nám najvyššie dobro, a to spásu. Ba naopak: ona práve umožnila Ježišovi, že bol schopný túto obetu priniesť, a tak nás všetkých zachrániť. Áno, kresťanstvo je schopné priniesť človek pravú slobodu, pretože sa viera v Boha stáva v jeho vnútri jasným kompasom, ktorý mu ukazuje cestu k pravej slobode a večným hodnotám.

• Napokon tretia lekcia, evanjelium, hovorí o dvoch synoch, ktorí sa rozlične stavali voči želaniu Otca, aby šli pracovať do Božej vinice. Prvý najskôr odmietol, ale potom to oľutoval a šiel. Druhý najskôr s radosťou sľúbil, ale potom nešiel.

Toto čítanie nás obracia k téme vytrvalosti a dôslednosti v smerovaní nášho života na správne hodnoty. To si predpokladá naše rozhodnutie, či chceme toto Božie pozvanie prijať alebo nie. Potrebné je naše rozhodnutie, či chceme byť len povrchní kresťania alebo či sa Božích vecí budeme pridržiavať vždy, aj keď nám to prinesie kritiku a diskrimináciu.

3.

Bratia a sestry, prišli sme sem nie preto, aby sme tu preláta Andreja Hlinku nejako idealizovali, ale jeho osoba a príklad sú nám v mnohom inšpirujúce. Všimnime si bližšie jeho heslo „Za Boha a národ“. Myslím, že on sa tohto svojho hesla držal veľmi dôsledne a prenikol ho do hĺbky. Sú v ňom vyjadrené dva rozmery: jeden je transcendentný, teda smer človek a Boh a druhý rozmer je prirodzený: teda smer človek a národ. Tieto dva rozmery života úzko súvisia. Možno tvrdiť: čím viac sa človek venuje vzťahu k Bohu, tým lepšie rozumie vzťahu k národu. Aj opak je pravdou: čím viac sa človek prehreší proti Bohu, tým viac ubližuje aj národu. Je to vlastne veľmi prakticky premietnutá evanjeliová zásada lásky k Bohu a blížnemu, o čom hovorí evanjelista Lukáš (10,27).

Prorok Ezechiel presne poukázal na túto zákonitosť, keď neustále opakoval židom, že pre svoje hriechy sú v babylonskom zajatí, ako nám pripomenulo dnešné prvé čítanie. Keby sa bol národ správal lepšie voči Bohu, bol by iste obstál v hodine skúšky, keď bolo treba brániť Jeruzalem a ukázať jednotu zmýšľania a vernosť zmluve s Bohom.

Andrej Hlinka bol katolíckym kňazom, ktorý si verne plnil svoje kňazské poslanie. On miloval svojich veriacich a snažil sa im pomáhať ako najlepšie vedel. Preto ešte ako mladý farár začal v Liptovských Sliačoch organizovať tzv. potravinové spolky či družstvá na vzájomnú pomoc chudobným rodinám a sirotám. Možno v tom vidieť určitú zákonitosť: čím bližší vzťah k Bohu má človek, tým jasnejšie vidí aj prirodzené hodnoty a tým ľahšie ich aj uskutočňuje. Nechcem tým tvrdiť, že kto nepozná Boha, teda kto je neveriaci, že nedokáže robiť dobre svojim blížnym. Dokáže to aj on, ale iba tak, že je zameraný na vyššie hodnoty a vtedy je na najlepšej ceste smerom k Absolútnu, aj keď ho ešte nepozná ako osobu či Trojicu osôb v jednom Bohu, ako to učí naša kresťansko-katolícka viera.

4.

Čo to pre nás znamená? V prvom rade to, aby sme sa nebáli náboženstva, a to ani intenzívne prežívaného náboženstva. Viera v Boha prežívaná správnym spôsobom ešte nikomu neuškodila, naopak, človeku vždy poslúžila, pretože mu otvorila nové horizonty poznania a dáva mu zmysel. Viera v Boha dáva človeku motiváciu aj pre jeho vzťah k tomuto svetu.

Príkladov na toto tvrdenie je naozaj veľa. V podstate každý svätec bol človekom, ktorý vďaka svojej hrdinsky prežívanej viere v Boha preukázal zároveň tie najlepšie služby človeku. Predstihol niekto blahoslavenú Matku Terezu? Alebo urobil niekto viac pre ľudstvo ako v našich časoch svätý Ján Pavol II.? Práve tento pápež – svätec našich dní – nám zanechal odkaz, aby sme nikdy nepodľahli pokušeniu odmietnuť Boha s cieľom porozumieť sebe samým. Človek totiž nemôže poznať seba tým, že odmietne Boha. Tomuto nás učí aj heslo „Za Boha a národ“. Andrej Hlinka vďaka svojmu kňazskému formátu dobre porozumel nášmu národu. A sme mu za to vďační.

Teda viera v Boha ide ruka v ruke s ostatnými prirodzenými hodnotami. Jedno podporuje druhé. Snažme sa preto byť dobrými kresťanmi a to nám otvorí cestu k sebe aj k nášmu národu. Amen.

Mons. Anton Tyrol, generálny vikár Spišskej diecézy

Zaznelo v nedeľu 29. septembra 2014 v rímskokatolíckom kostole v Ružomberku-Černovej počas Dní Andreja Hlinku.