„Desaťročie po černovskej streľbe sa Uhorsko rozpadlo a Slovensko sa stalo súčasťou nového česko-slovenského štátu. Andrej Hlinka jeho zrod privítal s úprimným nadšením, pretože v ňom videl záchranu pred tvrdým nacionálnym útlakom,“ dočítame sa v príspevku slovenskej historičky prof. Emílie Hrabovec, ktorý napísala pre denník Štandard. Stalo sa tak presne na 86. výročie smrti kňaza, politika a národného buditeľa Andreja Hlinku.

Politika, ktorého Slováci nazvali otcom a za ktorého boli ochotní aj zomrieť, ako píše odborníčka na cirkevné dejiny a vzťah Slovenska a Svätej Stolice.

Andrej Hlinka: Aký bol jeho najťažší zápas?

O Andrejovi Hlinkovi píše prof. Emília Hrabovec rovnako ohnivo, ako aj on sám bol „ohňojazykom slovenského národa“. Profesorka z Univerzity Komenského uvádza:

„Vari najťažším politickým zápasom, ktorý musel Hlinka viesť, však bol zápas o dušu slovenského človeka, ubitého pod ťarchou svojho osudu, ktorého dlhodobý útlak a nesloboda znížili k submisívnosti a otrockým návykom.

Hlinka vedel, že ak sa má národ zbaviť pút cudzích otrokárov, musí ich najprv zhodiť z krídel vlastných duší, teda prebudiť svoje sebavedomie a vôľu žiť, a robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby rozhýbal stojaté slovenské vody, rozdával odvahu, budil elán.

Boh ho obdaril veľkolepým zovňajškom, ktorý vyvolával prirodzenú úctu a príťažlivosť, i darmi a talentami, ktoré ho predurčovali na vodcovstvo a ktoré Hlinka dobre využil: mravnou silou a charizmou, ostrovtipom, odvahou a obetavosťou, ohnivou bojovnosťou, strhujúcim zápalom, nekompromisným idealizmom, osobnou nenáročnosťou (nikdy nevlastnil naraz viac než dve reverendy – jednu na robotný deň, druhú na nedeľu, odpočívať nechodil na drahé dovolenky, ale s udicou na Váh alebo medzi pasúce sa ovce na Čebrať), odhodlanosťou hájiť pravdu bez ohľadu na osobné riziko, čeliť akokoľvek vplyvnému protivníkovi s úctou, ale bez najmenšej servilnosti, bezpodmienečne sa stotožniť so svojím národom, vycítiť jeho ohrozenie, do politickej reči pretaviť jeho bolesti a túžby, prebudiť v ubiedených, ponížených a otupených ľuďoch nádej a vieru v lepšiu budúcnosť a vernosťou v slovách i skutkoch túto dôveru nikdy nesklamať, ani za cenu vlastného sebaobetovania: vo väzeniach strávil Hlinka tri a pol roka, za jasné slová čelil tlačovým procesom a cenzúre, stal sa terčom pokusov o atentát, musel znášať cielené vyvolávania rozbrojov, intrigy, ohovárania.“

Potrebujeme Hlinku aj dnes?

Takto to vidí vatikanistka prof. Hrabovec:

„Dnes Hlinkov odkaz potrebujeme väčšmi, než kedykoľvek predtým. Hoci národ žije vo formálnej slobode a vlastnom štáte, po ktorom mohol Hlinka iba túžiť, opäť sa nachádza v situácii ohrozenia. K slovu sa hlási chudoba, Slovensko je opäť priestorom, ktorý do veľkej miery ovládajú cudzí.

Ešte vážnejšie sú hrozby duchovné: slovenský človek spred storočia mohol byť materiálne chudobný, uchovával si však pevnú kresťanskú vieru, zmysel pre prirodzené hodnoty, zdravý sedliacky rozum, lásku k svojej zemi a rodine. Mal tvrdé, upracované ruky, ale mäkké srdce a prirodzený cit pre pravdu a spravodlivosť.

Niekoľkogeneračné vymývanie mozgov a korumpovanie svedomí v československej komunistickej a potom postkomunisticko-liberálno-svetoobčianskej verzii však zanechalo zhubnejšie následky, než predchádzajúce brachiálne tlaky.

Historické povedomie a identita národa sú chabejšie, než kedykoľvek predtým, hodnotové zakorenenie v rozvrate, vnútorná kríza postihuje aj tie autority, ktoré boli po stáročia oporou národa.

Štát, ktorý sa nazýva slovenským, toleruje protislovenskú ideologickú a politickú ofenzívu a duchovné a kultúrne vyprázdňovanie národa a väčšina politikov priam ustrnula v predklone pred mocnými tohto sveta.“

Viac sa dočítate už na Štandarde v pomerne neštandardnom článku zo 16. augusta 2024.